EL SILBO: HVÍZDANIE PONAD ÚDOLIA

Program filmového festivalu Pocity 2019 ponúkol v stredu podvečer film La Gomera (2019), ktorý nakrútil rumunský režisér Corneliu Porumboiu (1975). Film je unikátny použitím „pískaného jazyka“ el silbo, ktorý sa dodnes používa na Kanárskych ostrovoch, kde sa časť príbehu odohráva. Na otázky týkajúce sa tohto komunikačného úkazu odpovedá profesorka Daniela Slančová, ktorá pôsobí na Prešovskej univerzite a venuje sa výskumu súčasného slovenského spisovného jazyka, najmä štylistiky, rétoriky a sociolingvistiky.

Čo podľa vás dokazuje skutočnosť, že UNESCO zaradilo jazyk silbo gomero alebo el silbo, ktorý sa používa na Kanárskych ostrovoch,  na zoznam svetového dedičstva? 

Jednou z najdôležitejších úloh UNESCO je ochrana kultúrneho dedičstva. Vychádza sa z predpokladu, že ochrana kultúrnych javov charakteristických pre jednotlivé lokality a v nich žijúce spoločenstvá pomôže zachovať kultúrnu rozmanitosť ľudstva a prispeje tak k dialógu medzi kultúrami. Jazyku silbo gomero hrozilo zabudnutie. Je to jazyk, lepšie povedané, spôsob komunikácie,  existujúci len na jednom ostrove v súostroví Kanárskych ostrovov, čo už samo osebe je rizikovým činiteľom. Ekonomická migrácia domorodých obyvateľov, rozvíjajúci sa turizmus a široké komunikačné možnosti zapríčinili jeho odsúvanie na okraj záujmu. Našťastie, od 80. rokov minulého storočia možno aj na základe aktivít UNESCO pozorovať zvýšenie záujmu o prejavy kultúrnej, umeleckej a historickej identity v mnohých krajinách sveta. V prípade el silbo iniciatíva vyšla od samotných obyvateľov ostrova a postupne pozícia tohto fenoménu silnela (aj vďaka záujmu turistov), takže takto sa spojili iniciatívy z dvoch strán. 

Daniela Slančová.

Prečo je dôležité zachovať takéto formy komunikácie? 

Práve preto, že všetky tieto jedinečné javy pomáhajú v nevyhnutne sa globalizujúcom svete vytvárať vedomie historickej kontinuity a spomínanej identity jednotlivých spoločenstiev. Praktické využite komunikácie prostredníctvom pískania v dobe mobilov a uprostred čulého cestovného ruchu je obmedzené. Ale pocit zakotvenosti a koreňov, ktorý symbolizuje, nepochybne uľahčuje duchovnú existenciu človeka.

Uvádza sa, že v 50. rokoch 20. storočia, teda s rozšírením komunikácie cez telefón, sa výrazne znížil počet používateľov tejto komunikácie.  Treba vzdorovať technike, keď spôsobuje takéto škody, ak to tak môžem napísať?  

Asi netreba vzdorovať ničomu, čo uľahčuje život človeka – a mobilné telefóny, smartfóny, ho nepochybne uľahčujú. Asi by bolo zvláštne, keby sa napríklad riaditeľ hotela na ostrove La Gomera dorozumieval so svojimi zamestnancami pískaním (ak len nechce byť atrakciou pre svojich klientov). Osud spomínaného komunikačného nástroja je dôkazom toho, že popri zákonite sa šíriacich globálnych technológiách sa môže posilňovať hlavne kultúrna pozícia tohto pomerne výnimočného spôsobu komunikácie. 

Rovnako sa, že jazyk ovládajú ľudia narodení pred rokom 1950 po roku 1999, keď sa začal vyučovať v školách. Tí, ktorí sa narodili medzi rokmi 1950 a 1980 jazyku rozumejú, ale nedokážu ním hovoriť. Čo hovoríte ako odborník na túto skutočnosť? 

Ako som už spomenula, odsúvanie silbo gomero na okraj záujmu bolo vyvolané  viacerými príčinami. Keď klesal počet obyvateľov, teda aj potenciálnych komunikantov, a na druhej strane rástol počet návštevníkov bez schopnosti komunikovať takýmto spôsobom, stalo sa to, čo sa stáva s menej používanými jazykmi – receptívna schopnosť, teda schopnosť porozumenia sa v porovnaní s produkciou udržuje dlhšie, lebo porozumenie je relatívne ľahšie než schopnosť reč aktívne, slovom alebo písmom (v tomto prípade hvízdaním) produkovať.  

Je v našej kultúre nejaký podobný fenomén, ktorý by sa mal – samozrejme, hypoteticky – stať súčasťou nášho kurikula ako v prípade silbo gomero, kde mladých žiakov učia starší obyvatelia ostrova? 

Asi je to nebude úplne analogické, ale aj v našom spoločenstve existujú jazykové formy, ktoré sa v škole neučia, ale prirodzene odovzdávajú z generácie na generáciu. Mám na mysli nárečia. Ani nie tak dávno sa predpokladalo, že nárečia v tzv. modernom svete zaniknú. Našťastie, nestalo sa tak, ony žijú, samozrejme, v modifikovanej podobe, ovplyvňované kontaktom s inými formami existencie slovenčiny. Ostane, tak to bolo vždy. 

Je el silbo jazyk? 

El silbo predstavuje zvukový variant španielčiny. Ide o obmedzený, redukovaný variant, keďže namiesto artikulovaných hlások používa hvízdavé zvuky líšiace sa výškou tónu a dĺžkou trvania. V podstate len inou zvukovou formou realizuje slovnú zásobu a gramatiku španielčiny. Nebolo to vždy tak. Predpokladá sa, že tento spôsob komunikácie si so sebou priniesli prví obyvatelia Kanárskych ostrovov, ktorí do tejto oblasti prišli pravdepodobne zo severnej Afriky a hvízdaním realizovali niektorý z berberských dialektov. S postupnou hispanizáciou ostrovov sa jednotlivé zvuky začali prispôsobovať  zvukovému systému španielčiny. Nejde teda o samostatný jazyk, ale o špecificky realizovaný variant jazyka. 

Emotikony, posunková reč a iné javy naznačujú, že jazyk nemusí byť zložený zo slov. Mýlim sa? 

Prirodzený ľudský jazyk, ktorý používajú ľudia na výmenu a uchovávanie obsahov vedomia, teda zhruba povedané na dorozumievanie a myslenie, je štruktúrovaný a potrebuje na svoje fungovanie slová a pravidlá na ich spájanie, teda gramatiku. Rovnako posunkový jazyk má svoje vlastné, pohybové, prostriedky na vyjadrenie významov a má aj vlastné zásady ich spájania. V prípade posunkovej reči ide o samostatný jazyk slúžiaci nepočujúcim ľuďom, ktorý má svoje národné varianty, nie je teda univerzálny. Emotikony nepredstavujú takýto systém. Sú to grafické symboly, ktoré vyjadrujú postoje a emócie. Plnohodnotný jazyk, slúžiaci mnohým funkciám, tak nemôže existovať bez slov a gramatiky. Slová a gramatika sa môžu realizovať rozličnou formou – zvukovo, artikulovanou rečou, písmom, ale aj hvízdaním, ako je to v prípade el silbo, či pohybom a mimikou, ako je to v prípade posunkovej reči. 

Kto sa zaoberá štúdium takýchto fenoménov? 

Všetky tieto záležitosti patria primárne do portfólia jazykovedy.

Čo skúmajú odborníci pri spôsobe dorozumievania prostredníctvom pískania? 

Keďže ide o dorozumievanie sa pomocou zvuku, zameriavajú sa na jeho realizáciu. Skúmajú spôsob tvorenia zvuku, ako „pískajúci“ zapájajú do jeho tvorby napr. jazyk, zuby, pery, prsty a celú tvár, zaujímajú sa o samotnú kvalitu zvuku, teda výšku tónu, frekvenciu vlnenia, dĺžku trvania. Podľa týchto vlastností sa zvyčajne rozlišujú v tomto komunikačnom nástroji dve samohlásky a štyri spoluhlásky, ktorými sa nahrádzajú zvukové jednotky španielčiny. Preto sa hovorí o redukovanom spôsobe komunikácie a pri interpretácii sprostredkovaného významu je dôležitý kontext.

Je to tajná reč podobná tej, ktorú mali kedysi naši drotári? 

Nie, nie je to tajná reč.

Prečo to nie/je argot? Čo je pre argot charakteristické? 

Argot, to sú predovšetkým slová produkované s cieľom zatajiť informáciu pred nepovolanými. Argot je dovtedy argotom, tajnou rečou, kým si zachováva túto utajovaciu schopnosť. Zriedka sa to stáva v nejakej veľkej skupine ľudí, väčšinou funguje len v obmedzenom prostredí a v malej skupine. Totiž, v okamihu, keď prekročí svoje pomyselné hranice, prestáva byť argotom a mení sa na istý druh sociolektu, ktorým sa definuje existencia menšej či väčšej skupiny ľudí. Na druhej strane, aj jazyk, ktorý primárne nemá za cieľ utajiť podávanú informáciu, ako sa to stalo v prípade el silbo vo filme La Gomera, funguje ako tajný, t. j. pre nezainteresovaných neznámy, nedešifrovateľný „jazyk“, a teda istý druh argotu. Je to podobná situácia, ako keď sa dospelí, ak nechcú, aby im deti rozumeli, rozprávajú medzi sebou cudzím jazykom. Ja sama sa na to pamätám z detstva, keď sa rodičia, prípadne starí rodičia rozprávali pred nami ako deťmi o z ich hľadiska tabuizovaných témach po maďarsky.

Existujú prípady, keď sa tajná reč stala mainstreamom? 

Nie práve mainstreamom, ale stáva sa, že argotizmy, teda slová so schopnosťou utajiť podávanú informáciu, sa odtajnia.  Taká je napríklad situácia vo väzenskej komunikácii, keď špecifický význam používaných slov prestane byť známy len skupine väzňov a stane sa zrozumiteľným napr. aj pre personál príslušného zariadenia. Takéto slová potom začnú fungovať ako slangové slová, ktoré sa stávajú ukazovateľom daného sociálneho prostredia.

Možno zaregistrovať  v našom regióne podobný úkaz ako na Kanárskych ostrovoch? 

El silbo sa vyvinul ako spôsob komunikácie, pri ktorom sa zvuk niesol ponad údolia a pomáhal prekonávať vzdialenosti v hornatom prostredí. Slovensko je hornatá krajina. A hoci komunikačný systém podobný kanárskemu sa na Slovensku nezdokumentoval, v hornatých oblastiach fungovalo hvízdanie, ujúkanie, zvuk niektorých hudobných nástrojov ako signálny prostriedok odovzdávania správ. Všetky takéto zvuky sa transformovali do rozmanitých podôb slovenského folklóru. 

Autor: Ján Kandur

10. októbra 2019