Kinga Dębska: Režisér je taký dobrý, aké dobré sú jeho rozhodnutia

Pozvanie na filmový festival Pocity 2019 prijala aj poľská režisérka a scenáristka Kinga Dębska (1969), ktorá v utorok a v stredu osobne uviedla dva zo svojich filmov – tragikomédia Moje córki krowy (2015) a Zabawa, zabawa (2018) o tabuizovanej téme alkoholizmu medzi ženami. Zhovárali sme sa s ňou o pôsobení na FAMU, o práci režisérky i o diváckom úspechu. 

Navštevujete Slovensko často? 

Nie. Niekedy som však na horách v Poľsku a občas zistím, že som na Slovensku a ani o tom neviem. Mám však v Bratislave skladateľa, ktorý sa volá Michal Novinski. Jazdím k nemu, keď robíme hudbu k filmu. Sme priatelia, rozumieme si, akoby sme sa už dávno poznali. A máme aj taký dlhodobý pracovný kontrakt – Michal bude pracovať aj na mojom ďalšom filme.  

Cestujete veľa so svojimi filmami po svete? Je to pre vás bežná súčasť režisérskej práce? 

Mohla by som cestovať neustále, ale ja už nechcem, pretože musím pracovať, robiť filmy, lebo to je pre mňa najdôležitejšie. Ak je film nový, tak s ním ešte cestujem, ale už nie všade, teraz už len, kde chcem. Pozvánku festivalu v Prešove som prijala preto, že mám rada Slovensko, Michal Novinski je zo Slovenska, tak som si myslela, že si trochu precvičím jazyk a že je to blízko.

Pochádzate z východopoľského mesta Białystok. Aký máte vzťah k mestu, z ktorého pochádzate?  Čo pre Vás znamená Poľsko?

Myslím si, že na dievča z mojej generácie mám dosť dobrý vzťah, pretože do materského kraja stále cestujem. K mestu však nie som pripútaná, lebo z najbližšej rodiny tam už nebýva nikto. Mala som aj nápad kúpiť si tam chalupu, ale nakoniec sa to nepodarilo. Presťahovali sme sa neďaleko Varšavy. Cítim sa slobodným človekom a môžem bývať kdekoľvek na svete. Najlepšie sa však cítim v Poľsku, pretože snívam v poľštine, je to môj vnútorný jazyk. 

Jedna sekcia tohtoročného filmového festivalu Pocity je venovaná aj filmom so židovskou problematikou. Kraj, z ktorého pochádzate, bol národnostne pestrý a časťou obyvateľstva boli aj Židia. Máte aj vy živú skúsenosť? 

Dá sa povedať, že prostredníctvom mestečka, z ktorého pochádzajú moji rodičia. Wasilków bolo také multikultúrne mesto, kde spolu žili pravoslávni, katolíci, Židia. Bolo to tolerantné mesto. Samozrejme, to bolo pred vojnou, to som nezažila, to viem len z rozprávania starších. Pre mňa je však prirodzené, že ľudia sú rôzni,  fundamentalizmus sa ma preto netýka. Som tak proste stvorená, že ma fundamentalizmus nezasiahne. 

Vyrastali ste vo filmovom či umelecky podnetnom prostredí, alebo bola filmárska cesta vašim vlastným výberom? 

U mňa bola cesta k filmu veľmi dlhá. Nikto z mojej rodiny nepracoval vo filmovej brandži. Môj otecko bol architekt a mamka pracovala v nemocnici, takže sme nemali žiaden kontakt s týmto umeleckým svetom. Ja som bola športovkyňa, veľa som behala a bola som v tom dobrá. Navštevovala som Lýceum Štefana Bátoriho vo Varšave, veľmi dobré lýceum a ono bolo tým, ktoré mi otvorilo nové horizonty. Chcela som byť herečkou, ale hanbila som sa a nakoniec ani nešla na prijímacie skúšky. Potom som študovala japončinu. Až som nabrala odvahu ísť za svojimi túžbami.  

Bol vo vašom živote zlomový moment, ktorý vás definitívne presvedčil, že budete filmárkou? 

Náznaky boli vždycky. V škole som dobre písala. Réžia je však taká zvláštna profesia, pretože človek musí byť na jednej strane umelcom a na druhej strane organizovať, zháňať ľudí, financie. Navyše režisér berie sebou celý štáb, ktorý za ním pôjde a keď je človek ešte strašne mladý, tak som myslela, že to nebolo pre mňa. Myslela som si, že to nie je profesia pre ženy. Rodičia mi tiež stále hovorili, že musím mať niečo, čo dáva zmysel, niečo konkrétne. Musela som sa zbaviť všetkých očakávaní od rodičov, od ľudí a ísť za svojimi snami, odvážiť sa ísť za tým, čo chcem. 

Mali ste na tejto ceste k filmárstvu nejaké filmy, nazvime ich spúšťače, po ktorých ste si povedali, že toto chcem robiť?

Áno, sú dva také filmy, po ktorých som si povedala, že ja to chcem robiť. To už však bolo neskôr. Prvý taký bol film Pedra Almódovara Všetko o mojej matke (1999) a druhým bol Secrets & Lies (1996), ktorá režíroval Mike Leigh. Vtedy som si povedala, že tiež chcem robiť takéto filmy, že musím ísť na filmovú školu, že to musím skúsiť, že to rozprávanie príbehov je to, čo mi v živote ide. Chcem hľadať neustále niečo nové, pretože život režiséra, každý jeho nový projekt, to je vstupovanie do nových svetov. To mám rada. 

Ako ste už spomenuli štúdium filmovej réžie nebola vaša prvá voľba. Začali ste žurnalistikou, ktorá vás, ako spomínate na inom mieste, nebavila. Pokračovali ste v nevšednom odbore a vybrali ste si japanológiu. To japonské vo vás ostalo? 

Áno. Mám veľmi rada japonskú kultúru, japonskú literatúru, japonské kino. Aj na FAMU som napísala magisterskú prácu o Takeshim Kitanovi, japonskom filmárovi. A aj teraz budem nakrúcať film o poľsko-japonskej láske. 

Ak má niekto rád nejakú krajinu, navyše v nej dlho žil, dôverne ju pozná, vie o nej, tak často dostane otázku, akú vlastnosť, aký návyk, akú tradíciu importoval do svojej rodnej krajiny. Čo japonské je vám také blízke, že by ste to, čo v Poľsku nemáte, tam chceli mať? 

Estetiku. Tá potreba Japoncov, aby vôkol nich bolo krásne, lebo to až tak nemáme. Aby sme mali úctu k prírode a všetkému. Japonci veria, že vo všetkom – v každom strome, v každej kvetine – sídlia bohovia. To je to staré japonské náboženstvo šintó. 

Japonsko, to sú samuraji, Hiroshima mon amour, Akira Kurosawa, Lost in Translation, ale aj Marie Kondo. Táto známa blogerka, autorka svetového bestselleru Kúzelné upratovanie, radikálne hlása, že všetko nepotrebné a dlhodobo nepoužívané musí človek vyhodiť. Vedeli by ste sa zbaviť predmetov, ktoré sú späté s vašou minulosťou? 

Raz som to aj urobila, ale to nebolo kvôli Japoncom, ale kvôli jednej Slovenke. Keď som študovala na FAMU, Saša Gedeon nám na dielňu priviedol šamanku. Tá s nami bubnovala a povedala mi, že sa musím zbaviť svojich fotiek z minulosti, lebo tie ma ťahajú späť do toho, čo už bolo a že je čas zmeniť to a začať robiť niečo nové. Mala som fotky potrhať a hodiť do vody, ktorá plynie. Urobila som to vo Varšave, no dodnes hľadám u ľudí svoje fotky, takže nie som z tohto vtedajšieho rozhodnutia nejaká šťastná. Minulosť potrebujem. 

Haruki Murakami v memoárovej knihe O čom hovorím, keď hovorím o behaní píše: „V takmer každom interview sa ma pýtajú, aká je najdôležitejšia vlastnosť, ktorú musí mať spisovateľ. Nepochybne je to talent.“ Aká je podľa vás  najdôležitejšia vlastnosť režiséra? 

Jednoznačne trpezlivosť. 

Keď spomíname režisérov, vy ste sa stretli napríklad s Petrom Weirom či Harrisonom Fordom, v rámci rozhovorov, ktoré sa v rokoch 1998 – 2002 vysielali na TV Channel 1. Ako si spomínate na tieto stretnutia? Je niekto, s kým sa vám nepodarilo stretnúť a chceli by ste sa s ním stretnúť? 

Celé to bola viac-menej náhoda, ale dobrá náhoda. Celkovo som si z tejto skúsenosti vzala, čo potrebujem pre seba – je potrebné byť úprimný a treba mať odvahu. To sú veci, ktoré ma tí ľudia naučili a tie osobné príbehy sú niekedy lepšie ako filmová škola. 

Keby som si predsa len mala vybrať, tak by som sa chcela stretnúť s Kathryn Bigelow, prvou ženskou režisérkou ocenenou Oscarom. Myslím si, že v dnešnej dobe, my režisérky, to máme stále ťažké, preto by sme si mali pomáhať. S ňou by som sa teda rada stretla a naučila sa od nej, ako fungovať v tom mužskom svete.  Sama natočila film o vojne a The Hurt Locker (2008) bol jeden z najlepších filmov o vojne. U nás v Poľsku sa to vníma tak, že vojnové filmy nerobia režisérky, že to je len pre mužov. 

Máte režiséra/režisérku, ktorí vám tvorbou pripomínajú seba rovnakým filmovým pohľadom?

U nás v Poľsku o mne sem-tam píšu, že som taká poľská Nora Ephron, ale na druhej strane ja nechcem byť nikým iným, chcem byť sama sebou najviac, ako to len pôjde a byť absolútne originálna, takže sa nechcem riadiť nejakým vzorom.  

Počas vášho pôsobenia na legendárnej pražskej FAMU ste sa určite stretli s mnohými osobnosťami českého filmu. Ako si spomínate na túto životnú etapu? Ostala vo vás čeština, ktorou so mnou výborne komunikujete. Čo najdôležitejšie vám to dalo?

Na FAMU som šla s veľmi konkrétnou ambíciou, že chcem byť režisérka. Prišla som tam aj preto, že tam bola možnosť študovať len magisterské štúdium. V Poľsku by som to musela študovať 5 rokov a hovorila som si, že som už toho študovala dosť. Pobyt v Prahe mi dal odstup od sveta, v ktorom som žila a žijem, čo bolo veľmi dobré. Keď má človek odstup, viac vidí. Dal mi aj slobodu používať humor a nebáť sa pracovať s ním, že byť umelcom, to nemusí byť len tragédia. No a stretla som tam skvelých ľudí ako Jiří Menzel, Saša Gedeon, Bohdan Sláma, Věra Chytilová, ale tiež aj Otakar Vávra. 

Bolo to pre vás zlomové obdobie? 

Nie, nemôžem povedať, že Praha mi zmenila život. Určite ma to však nasmerovalo tak, ako to má byť. V Poľsku som vnímaná ako režisérka, ktorá tvorí pre divákov, je populárna, ale zároveň ma kritici hodnotia pozitívne. U nás to nie je časté, je to zriedkavé. Na budúci týždeň idem do Prahy, kde budem mať retrospektívu, a na FAMU prednášku o práci s hercom, takže si myslím je to taký kruh.   

Hneď v úvode rozhovoru bol spomenutý slovenský renomovaný hudobný skladateľ Michal Novinski. V rozhovore uverejnenom v mesačníku Film.sk 2/2019 hovorí o filme Plan B – na festivale Pocity sa bude premietať v sobotu večer –, že je to mainstreamová oddychovka, lebo Poliaci majú radi filmy v duchu Lásky nebeskej. 

Áno, Poliaci majú radi také filmy. Lásku nebeskú chce urobiť každý, ale nikomu sa to nepodarilo. Pre mňa je to prekvapenie, lebo to urobili Angličania a my sme úplne iná kultúra. Nedá sa to kopírovať. Môj film Plan B nebol podľa môjho scenára, ale ja som chcela z toho urobiť vážny film o láske, nie romantickú komédiu. Je to film o dni svätého Valentína a o ľuďoch, ktorým sa práve vtedy dejú tie najhoršie veci. Je to východiskový bod. Michal doň pridal skvelé pesničky.

Michal Novinski o vás tiež hovorí, že ste výnimočná, lebo dokážete z hercov vydolovať obrovské emócie, neskĺznuť do pátosu a že ste zodpovedná. Je náročné zabrániť tomu, aby ste neskĺzli do sentimentálnosti či gýčovosti?  

Viete, ja som režisér. Človek je takým dobrým režisérom, aké dobré má rozhodnutia. Áno, môžem urobiť frašku, komédiu či melodrámu, ale ja to nemám rada. Mám svoje vlastné obmedzenia – aby bol príbeh reálny, komorný, ľudský, ani príliš dramatický, ani príliš komerčný. Tomu sa, myslím, hovorí vkus. 

A tá zodpovednosť? 

Vždy hovorím, že som zodpovedná za čas, ktorý divák strávi na mojom filme v kine. To je môj čas, ktorý si on u mňa kúpil a ja mám zodpovednosť za to, aby za to dostal veľa emócií, aby niečo prežil, aby som mu niečo dala,  aby mal o čom premýšľať, keď bude odchádzať z kina.

V súčasnosti je dôležitou filmovou témou eutanázia. Je to pre vás zaujímavé? Neuvažovali ste aj nad touto problematikou, keď ste písali scenár k filmu Moje córki krawy? 

Nie, lebo v tomto filme som chcela rozprávať o emóciách, nie o ideách. Eutanázia je určite dobrý námet na film, ale na iný film. Pre mňa bol najdôležitejší životný konflikt medzi sestrami, ktoré nevedeli, čo majú urobiť po smrti svojich rodičov. Ak by som tam dodala takú ťažkú tému ako eutanázia, film by už nebol taký ľahký. A to je práve ten vkus. 

Veľmi zaujímavé bolo vaše konštatovanie po filme na diskusii v  kine: „Úspech môže byť pre režiséra trestom. Diváci si pamätajú môj film Moje dcéry kravy a chcú opäť taký istý, mám zaň aj množstvo ocenení, ale ja sa chcem filmu zbaviť a vytvoriť čosi nové, lepšie.“

Hovorí sa, že režisér má takú cenu, akú cenu má jeho posledný film. Proste, ja chcem robiť dobré filmy. 

Čo pre vás teda znamená úspech? 

Zodpovednosť, trošku radosť a pocit, že mám byť na tomto svete má nejaký cieľ a že mojím poslaním je robiť film.  

Na záver ešte jeden váš citát z diskusie po filme Moje córki krowy:  „My autori sa niekedy filmom liečime, je to pre nás terapia. Tento film pomohol nielen mne, ale i mojej rodine vyrovnať sa so smrťou mojich rodičov.“ Čo pre Vás znamená film? Je to terapia? Napodobňovanie reality? Hra? Dobrodružstvo? 

Pre mňa je každý film ako nový vzťah. Ja a ten film, to je čas, ktorý spolu strávime. Nehľadím na to, či je ten film dobrý, alebo zlý, či je to terapia. Teraz som videla Parazita a bol to absolútne šialený film, ale absolútne skvelý. 

 

Autor: Ján Kandur

  1. október 2019