MARKO ŠKOP: OBJEKTIVITA NEEXISTUJE

Rozhovor s prešovským rodákom Markom Škopom (1974), ktorý na filmovom festivale Pocity 2019 osobne uviedol svoj nový film Nech je svetlo. Spomenul, že je rád, že kino Scala, v ktorom videl svoj prvý film v živote na veľkom plátne – rozprávku Finist jasný sokol – ešte slúži na premietanie filmov. Po projekcii mu organizátori udelili ocenenie Zrnko soli za prínos filmu.

Marko Škop na festivale POCITY FILM 2019 Foto: Dávid Doroš

Súčasťou júnového programu Art Film Festu bola aj Sekcia Marka Škopa – ponúkli ste divákom šesť filmov, ktoré výrazne ovplyvnili vašu tvorbu i osobnosť. Váš výber tvorili hrané filmy Tiene zabudnutých predkov (1964), Psie dni (2001) Nezízaj mi do taniera (2016) a dokumentárne filmy Grey Gardens (1976), Akt zabitia (2012) a Srbenka (2018). Zaujalo ma, že  jeden z nich ste objavili pri rešeršovaní k vášmu filmu Eva Nová (2015). Ako vyzerá v praxi rešeršovanie ako súčasť prípravy filmu?

Pri každom novom projekte sa snažím nazbierať čo najviac materiálu ešte pred samotným nakrúcaním počas písania scenára. Snažím sa inšpirovať životom. Predovšetkým chodím za reálnymi ľuďmi, ktorí by mohli byť predobrazmi pre postavy vo filme. Keďže tie hrané filmy sú o rodinách a rodinných starostiach, tak sa snažím sledovať aj rodinné konštelácie.

Pri Eve Novej som chodil do protialkoholickej liečebne a stretával som sa so staršími ženami. Popritom samozrejme sledujem aj kinematografiu, ktorá sa zaoberá témami, ktoré sú obdobné tej látke, ktorú práve píšem. Keď som skúmal filmy o ženách alkoholičkách, tak som narazil na film Grey Gardens. Je o matke a dcére s hereckou kariérou z minulosti, a to sa mi zdalo byť podnetné vidieť pre kontext nového projektu. Film ma veľmi zasiahol, a preto som ho vybral na Art Film Fest.

Rovnako pri novom filme Nech je svetlo som sa veľa stretával s gastarbeitermi, alebo slovenskými ekonomickými migrantmi. Chodil som za nimi do ich domovov na Slovensku, ale bol som za nimi aj v Nemecku. Vo filme je mnoho replík a situácií, ktoré sa inšpirujú tým, čo som počul a videl.

Aké filmy ste objavili pri príprave tvorbe filmu Nech je svetlo?

Vynikajúcimi filmami o chladnej výchove sú napríklad Neláska (2017) od Andreja Zvjaginceva či Happy End (2017) od Michaela Hanekeho v hlavných úlohách s Isabellou Huppert a Jean-Louisom Trintignatom.

Ste režisérom filmu, ale aj autorom scenára. Píšete si ho sám, lebo niet v súčasnej slovenskej literatúre niečo, čo by rozprávalo príbeh o komplikovanej každodennosti mnohých slovenských rodín? Je scenár flexibilnejší, lebo viete promptne reagovať na najaktuálnejšie témy a tvarovať si ich podľa vašich tvorivých zámerov?

Som otvorený akýmkoľvek podnetom. Ak by existovala kniha alebo látka, ktorá by v sebe mala potenciál na zaujímavé filmové spracovanie – že si budem myslieť, že ma to zaujíma, že si budem myslieť, že to viem spraviť zaujímavo – tak som veľmi otvorený. Ale zatiaľ – aj pri tomto novom filme, ktorý pripravujem a o ktorom ešte nechcem veľa hovoriť –, vždy príde skôr niečo z reality, čo ma osloví a zaujme. U mňa je najprirodzenejšie vytvárať si tie príbehy sám.

Film Nech je svetlo bol pre mňa naliehavý a ťaživý hĺbkou a množstvom problémov, ktoré naša realita stvorila. Nemôžem sa ubrániť konštatovaniu, že vás, občana Marka Škopa, musí veľmi trápiť, v akom stave sa nachádza Slovensko. Mýlim sa?

Veľmi živo sledujem, čo sa v našej spoločnosti deje a to, čo sa stalo po smrti novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej a to, čo sa dozvedáme dennodenne z novín priebežne posledných niekoľko mesiacov, ma vlastne až šokuje. Mne v tomto vlastne náš film príde až veľmi mäkký. Keď vidíme, ako to všetko bolo (a možno stále je) prepojené na prokuratúre, na polícii, v súdnictve, že sme tu mali (a možno stále máme) štát v štáte, tak náš film je len takým maličkým zrkadlom toho všetkého.

Marko Škop na POCITY FILM 2019 Foto: Dávid Doroš

Film Nech je svetlo, to je doslova sociálna štúdia: práca v zahraničí, samota, odlúčenie od rodiny, alkohol, navonok deklarovaný ekonomický rast a realita okrajových regiónov, nedostatok dobre zaplatenej práce, zlé rodinné vzťahy, medzigeneračné problémy, problémy výchovy, hodnotová orientácia mládeže, stav slovenskej politiky, problematika polovojenských mládežníckych skupín, katolícka cirkev a jej vplyv, samovraždu, homosexualitu, Slovenský štát, moslimov, faktor vzdelávania a jeho úloha pri boji proti fake news. Viete povedať, čo z uvedeného vás trápi najviac?

Pre mňa je v centre príbehu predovšetkým rodina a téma výchovy detí. Vymodeloval som si – aj na základe inšpirácie zo stretnutí s reálnymi ľuďmi – chlapa-štyridsiatnika, človeka-milión, ktorý prešiel vo svojom vlastnom detstve pomerne tvrdou a chladnou výchovou zo strany otca. Chcel by zmeniť prúd tej výchovy, ale nerobí to dobre, robí pritom chyby. Chcel by k starostiam pristupovať pozitívne, ale má aj svoju šedú slepú zónu, do ktorej nevidí, alebo ktorú nechce vidieť, ktorú potláča.

Keď hovorím bežný človek, človek-milión, tak som presvedčený, že v masovom meradle za zatvorenými dverami domácností sa hovorí napríklad aj to, že všetko riadi nadnárodný kapitál, tak som to dal aj do filmu a rovnako mnoho ďalších obdobných vecí.

Paralelne s tým, ako som začal písať scenár, sa v médiách začali objavovať informácie o polovojenských mládežníckych skupinách. Jedna z nich bola veľmi výrazne medializovaná – keďže tých skupín je viacero –, lebo ich vedenie má aj politické ambície. To sme nakoniec mohli vidieť aj vo výbornom dokumentárnom filme Jana Geberta Až přijde válka (2018).

V našom filme som sa snažil spojiť predovšetkým tieto dve hlavné línie: ústrednú, ktorou je rodina a problematika výchovy detí, a potom môj spoločensko-politický autorský komentár k indoktrinácii mládeže.

Milanov otec hovorí synovi: „Za slovenského štátu nám bolo najlepšie, vtedy sme prosperovali. Čo má národ dnes? Demokracia je hnoj.“ V postfaktuálnej dobe, ktorú žijeme, to nie je prekvapivo vôbec ojedinelý názor. Ako vnímate tieto skutočnosti v roku, kedy si pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie? Žije sa v neslobode ľahšie, lebo za nás rozhodujú iní?

To, čo ste teraz citovali z filmu, som počul povedať jedného starého pána, ktorý opäť slúžil ako predobraz postavy Milanovho otca. Nie je to niečo, čo som si vyfabuloval sám v hlave, je to inšpirované skutočnosťou. K histórii Slovenska patrí aj existencia Slovenského štátu. Bol to totalitný režim založený na ideológii nacionalizmu, bol to režim, ktorý časť svojich občanov najprv pripravil o občianske a ľudské práva, zobral im majetok, v dobytčákoch ich vyviezol zo svojho územia a ešte za to aj nemeckej ríši platil. U mnohých ľudí dodnes existuje sentiment k Slovenskému štátu. Kto žije trošku so živým nervom sociálnej reality, tak vie, že to tak je, že sú ľudia s týmto názorom. Keď som to ja počul od toho staršieho pána, určite to od neho v detstve počúval jeho syn a keď k nemu prídu na návštevu jeho vnuci, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou počujú tiež. Tieto veci sa v rámci rodín prenášajú ako stereotypy.

Druhá vec je, že dnešní mladí ľudia zažívajú pocit krízy vlastnej identity možno ešte viac než moja generácia, lebo naozaj žijeme v časoch slobody, kde je všetko možné, žijeme v čase internetu a internetových bublín, kde sa k nám dostávajú rôznorodé informácie, nefiltrované informácie a často konšpiračné bludy. Keď mladý človek, ktorý potrebuje cítiť istotu a hľadá ju, lebo ju nemá vo svojom okolí – napríklad kvôli chýbajúcej rozumnej autorite – tak tomu ľahko podľahne. Aj to je jeden z dôvodov komplexného problému, prečo mnohí mladí ľudia dnes chcú voliť krajnú pravicu. Zažívajú floskulové, stereotypné mechanizmy vo svojom okolí a keď im niekto sľúbi poriadok, disciplínu a pocit istoty, tak nemálo z nich veľmi ľahko pôjde s týmto prúdom.

Keď spomíname rok 1989, sú tohtoročné premiéry slovenských filmov Ostrým nožom, Skutok sa stal, Nech je svetlo, Amnestie, ale aj svojím spôsobom aj Dobrá smrť či Kto je ďalší? dôkazom vyrovnávania sa s minulosťou i hľadaním odpovede, aká je vlastne naša prítomnosť?

Filmy, ktoré ste vymenovali, tvoria pomerne široké spektrum pohľadu na tvorbu, veľmi široké spektrum látok aj žánrov. Niektoré z nich spája potreba vyjadriť sa k súčasnosti a potreba vyjadriť sa k tomu, čo nás aktuálne ako spoločnosť trápi a keď to trápi spoločnosť, tak to trápi aj filmárov a je prirodzené, že sa to snažia reflektovať, chcú reflektovať neuralgické body a traumy, ktorými prechádza naša spoločnosť dnes.

Ak sa filmár pustí do nakrúcania filmu, ktorý viac či menej súvisí s politikou, môže ostať apolitický? Môže iba zobraziť skutočnosť, ale nevyjadriť svoj postoj?

Vždy vyjadrí aj svoj postoj, samozrejme. Keď som mal 18 rokov, išiel som študovať žurnalistiku a jedna z prvých vecí, ktorú som sa počas štúdia novinárčiny naučil, je, že aj v spravodajstve sa môžeme o objektivitu iba snažiť. Jedna udalosť, povedzme dopravná nehoda, je v rôznych médiách zobrazená inak – výberom toho, kto hovorí, aký tam dáte za zdroj inštitucionálny, akým spôsobom zobrazíte svedkov, na ktorom mieste reportáže použijete vox populi. Vy si o tejto udalosti môžete vytvoriť viacero obrazov z toho, čo ste videli v spravodajstve. Kinematografia je umenie. A ak je to umenie, malo by sa dotýkať niečoho hlbšieho, latentne aktuálneho, hovoriť niečo, čo bude pre divákov zrozumiteľné a bude to s nimi komunikovať aj o 30 či 50 rokov, lebo sa nedotýka dopravnej nehody, ktorá sa stala dnes, ale dotýka sa hlbších vecí v našich životoch. Film je vždy autorská výpoveď. Film je autorský komentár. Je naivné si myslieť, že ak si idete pozrieť film, že sa idete pozrieť na objektivitu, pretože tá v žiadnom zobrazení neexistuje.

Herec Milan Ondrík, ktorý hral postavu Milana Ďuriša, v rozhovore pre denník Pravda povedal, že film Nech je svetlo je potrebný a dúfa, že prinesie do našej spoločnosti viac svetla ako tieňa. A ak aj ten tieň už má byť, tak nech je akousi oázou pre našu spoločnosť, a nie nebezpečenstvom. Je skutočne tento film potrebný, ak možno predpokladať, že tí, ktorí by to vidieť mali, si ho nepozrú a keby sa tak aj stalo, je jasné i znepokojivé – napríklad z debát, ktoré organizoval Andrej Bán –, že ten názor sa nedá zmeniť?

Od začiatku som sa všetkým svojím spolupracovníkom snažil vysvetliť, že to, čo v tvorbe robím, nie sú filmy pre masy, nie sú to žánrové, komerčné filmy na zábavu a oddych, že je to niečo, čo si do kina príde pozrieť tzv. menšinový, náročný divák. V tomto smere – pokiaľ ide o kinodistribúciu – som nikdy nemal veľké oči. Príde však neskôr moment, keď ten film odvysiela verejnoprávna televízia. Vtedy si ho pozrie 300 až 400 tisíc divákov a to už je masový zásah. Potom sa film skôr či neskôr dostane na internet, lebo ho nejaký pirát „krekne“. My voči tomu nikdy nebojujeme, keď už prefrčí kinodistribúcia a televízne vysielanie. Vtedy si ho pozrie ešte viacej ľudí a tam bude pôsobiť, o tom som presvedčený. Stalo sa to pri každom z našich filmov. Ak má v sebe niečo hodnotné, zaujímavé, tak si myslím, že aj ľudia, ktorí majú iný pohľad na svet, iný svetonázor a žijú iným ideami, tak minimálne na pár minút niektorých z nich môže primäť k tomu, aby sa zamysleli a možno aj začali domýšľať veci inak. Mne ako autorovi by sa samozrejme najviac páčilo, aby si ho ľudia pozreli na veľkom plátne, lebo sme do toho vložili veľa energie, je tam veľa práce na obraze, na zvuku, na všetkom. Nikdy to nebude to pravé orechové, keď si to divák pozrie doma na obrazovke, ale som si vedomý, že práve tam ho uvidí najviacej ľudí.

Filmový festival Pocity 2019 ponúkol tiež dokument Three Identical Strangers (2018) o jednovaječných trojčatách, ktoré boli po narodení oddelené a každé z nich adoptované inou rodinou. Neskôr šokujúco zistili, že sa stali súčasťou utajeného experimentu. Cieľom bolo prostredníctvom umiestnenia detí do rôznych rodín zistiť súvis medzi dedičnosťou a výchovou. Výchova a rodičovstvo je kľúčovým problémom aj vášho filmu. Prečo je dnes viac ako ťažké nájsť správny model výchovy?

Vždy to bolo ťažké, ale myslím si, že ideme dobrým smerom. Ľudia sú dnes vzdelanejší, viac sa zaujímajú a problém analyzujú. Viacerým ľuďom sa darí nabúrať mechanizmy tzv. imaginárneho poriadku spoločnosti sa a prejsť k individualizácii a k tomu ako byť autonómnym človekom v prístupe k okoliu. Pred 100 rokmi to nebolo také jednoduché. V roku 1920 si moja stará mama na dedine nemohla tak jednoducho povedať, že ona tu bude iná. Dnes sa oveľa jednoduchšie môžete realizovať v tom, čo vy osobne vnímate ako vašu osobnú správnu cestu.

Genetika je samozrejme dôležité a zároveň to konkrétne spojenie semena a vajíčka je vždy jedinečné. Vidím niekedy dvoch či viacerých súrodencov, ktorí sa od seba výrazne odlišujú aj mentálne, a pritom boli vychovávané tými istými rodičmi. Súhlasím s tým, s čím prišiel francúzsky psychoanalytik a mysliteľ Jacques Lacan v druhej polovici 20. storočia, že všetci sme v prvom rade až otrokmi spoločenstva, v ktorom vyrastáme a spoločenstva, v ktorom žijeme. Len málokto si uvedomuje ako spoločenstvo ťahá za nás nitky. Samozrejme, že Cristiano Ronaldo svojím naturelom veľmi výrazne ovplyvňuje aj mediálny obraz o sebe. Som však presvedčený, že ľudia a spoločenstvo ten obraz posunuli ďalej svojím smerom. Keby sme sa tu s ním teraz stretli, obaja by sme boli prekvapení, čo sme si o ňom doteraz mysleli a kým on naozaj je. Spoločnosť si vytvára svoje imágo o veciach, ktoré môže byť dosť vzdialené od skutočnosti, od reality, ale všetci sme tým podvedomo veľmi ovplyvnení.

Niekedy až hlboká kríza v osobnom živote alebo škaredá vec, ktorá vás vyhodí zo zabehnutých  koľajníc, môže byť stretnutím s realitou, lebo zistíte, že doteraz ste žili v imaginárnej ilúzii. Také niečo vás môže posunúť smerom, aby ste sa od tejto ilúzie oslobodili a boli viac autonómnym jedincom. Aj o tomto je trošku film Nech je svetlo. Náš Milan – možno aj preto, že pracoval v Nemecku, že má širší pohľad na svet, viac vie súcitiť so svojím susedom alebo so svojím blížnym – tak vybočí zo svojej komunity. Tá mu to dá dobre vyžrať, pretože každé spoločenstvo sa pozerá na človeka predovšetkým ako na funkciu, ktorú má plniť a akonáhle ju plniť prestane, tak to spoločenstvo spozornie, predovšetkým keď sa deje nejaká traumatizujúca situácia, kde sa tí ľudia cítia v ohrození. Vtedy sa zrazu aj váš najbližší priateľ alebo kamarát môže stať nepriateľom.

Milan vlastnému otcovi povie, že jediné, čo si od neho pamätá sú výčitky, bitka a robota a že rozdiel medzi nimi je v tom, že on svoje deti ľúbi a ony ľúbia jeho. Na inom mieste synovi hovorí, že je mäkký ako maslo, že ani jeho pušky mu nepomôžu, aby bol chlap. Ako súvisí Milanova záľuba v zbraniach, ktorých zbierku má uzamknutú v manželskej spálni s jeho túžbou vychovávať svoje deti inak?

Tú vetu o výčitkách a bitke som počul od chlapa, ktorý mi slúžil ako jeden z predobrazov pre film. Dokonca som s ním navštívil aj jeho otca. To, čo som zažil u toho otca, je v porovnaní s naším filmom, naozaj odvar. Otec ponižoval svojho syna. A to, že hlavný hrdina má zbrane, je pre mňa jedna psychologická pravda súvisiaca so symbolickou kastráciou. Počas obhliadok som takúto zbierku militárií v skrini v spálni videl v jednom dome. My sme potom s architektom a rekvizitármi vyrobili takúto skriňu do filmu. Pre mňa je to symbol spomenutej kastrácie – niekto, koho rodičia (aby som nehovoril stále iba otec a syn, lebo môže to byť aj matka) v detstve vykastrovali, buď mu vôbec nevenovali pozornosť, alebo ho inak ponižovali, napríklad mu hovorili, že pozornosť dostane, ale musí si ju zaslúžiť. On si to potom v živote kompenzuje v niečom inom. Mať pištoľ či pušku znamená mať silu – je to spôsob kompenzácie, hrubo povedané, mám gule. Neplatí to iba pre mužov, ale aj pre ženy. Ja som sa vždy snažil vychádzať z reality, z niečoho, čo som si v živote aj reálne overil, že by to takto mohlo fungovať a že by to mohlo byť psychologicky pravdivé.

Keď manželka Zuzana odhovára muža od návratu do Nemecka, on povie, že chce zarobiť deťom na školy. Odvetí mu, že sú to bludy, čo sníva. Keď sa rodine začnú vyhrážať, rozbije skriňu so zbraňami a vyhodí mu na oči, že v Nemecku by mu bolo dobre, nebol s nimi každý deň, nemusel by riešiť starosti, mal by kľud, bol by sám. Keď v úvodnej scéne dokončia chlapi zákazku na šichte v Nemecku, Milan hľadí na neďaleký honosný zámok. Je Nemecko Milanovým východiskom z problémov? Sníva?  

Áno. Život v Nemecku je niečo ako rozprávka, ako vzdušný zámok, ktorý si postavil aj v mysli a je mu tam naozaj dobre. Nie náhodou sme vybrali zámok, ktorý tak aj pôsobí – známy gýčový Neuschwanstein v Bavorsku. Ten bol napríklad predobrazom pre animovanú zvučku Disney štúdia. Prišlo mi to tak, že by bolo pekné začať film tak trochu ako Milanovu vysnívanú rozprávku a v kontraste s tým sa potom udejú pomerne tvrdé veci po návrate domov. Vo filme je veľa kontrastov. Odohráva sa to na Vianoce, hrá jingle bells, tešíme sa, sú sviatky pokoja a lásky a do toho vám oknom preletí skala. Bol by to iný film, keby sa odohrával v lete.

V rozhovore pre Kultúrny život ste skonštatovali, že od filmu Nech je svetlo očakávate kontroverzné reakcie a ste vcelku zvedavý, ako zareaguje cirkev. Prišli teda po septembrovej premiére kontroverzné reakcie?

Vrcholní predstavitelia cirkvi na film zatiaľ nezareagovali. Je možné, že si ho nevšimli, možné je aj to, že naňho nechcú upriamovať pozornosť. Veď len nech to samo pomaly odznie, byť ticho, je niekedy tiež stratégia.

Na film vyšla veľmi pekná dlhá celostránková recenzia v Katolíckych novinách. Je ozaj pochvalná až na posledný odsek s podtitulkom „cirkev“. Recenzentka sa vymedzuje voči zobrazeniu farára, podľa nej film prináša kritický pohľad, ktorý jej pripomína socialistický realizmus a že nech konečne filmári nakrúcajú o dobrých kňazoch. Neviem, myslím si, že farári vo filmoch sú zväčša zobrazovaní pozitívne. Aj náš farár je podľa mňa ambivalentný, má svoju optiku, cez ktorú vníma krízu vo svojej komunite. Je pravda, že na Slovensku máme aj farárov sympatizujúcich s krajnou pravicou, verím, že sú vo veľkej menšine, ale sú aj takí a treba na to upozorniť.

 

Autor: Ján Kandur

15. október 2019