Všetko, čo vo filme uvidíte, do bodky platí. Ale nič z toho sa nikdy nestalo

Rozhovor pre Pocity 2019 s Jurom Šlaukom (1982), režisérom film Punk je hned! 

Film Punk je hned! vyvolal mnohé kontroverzie – aké je to pre režisérskeho debutanta vysvedčenie? Je rád, že natočil niečo, čo vyvoláva silné emócie, narúša konformnú zónu, dáva divákovi nepríjemné otázky? Alebo sa pri reflexii kritických ohlasov dostanete aj do bodu, v ktorom si hovoríte: „Áno, v tomto mali pravdu, to sa dalo spraviť inak.“?

Ten film provokuje predovšetkým názvom. Existuje skupina ľudí, ktorá sa voči nemu vyhraňuje tvrdením, že to, čo film zobrazuje, nie je punk. V prvom rade je nutné uvedomiť si, že tento film nie je edukačným výkladom tejto subkultúry. Nie je a ani nechce byť. Ale bez ohľadu, či sa to niekomu páči alebo nie, je to však sonda do jedného z jej členov. A vyšlo z nej to, čo vyšlo. Možno by sme po hĺbkovej analýze náhodne vybraného kritika konštatovali podobný rozpor. 

Je pre vás ako tvorcu dôležitý pohľad divákov? Ako prijímate konštatovania kritikov? Máte reakcie od svojich filmárskych kolegov?  

Na divákov sa snažím aspoň trošku myslieť pri vzniku. Chcem, aby sa (za predpokladu, že vedia, do akého typu filmu idú) nenudili. Čo sa týka kritiky… čítam ju a zaoberám sa ňou. Istý čas. Z toho súhrnu reakcií sa dá vytvoriť objektívnejší obrázok o tom, čo fungovalo viac alebo menej, čím sa vlastne vraciam aj k Vašej predchádzajúcej otázke, či dávam kritikom za pravdu. Áno, s odstupom sa s nimi v istých veciach zhodujem. Čo sa týka pejoratívnych reakcií, sú pre mňa väčšinou správou o odosielateľovi, nie adresátovi. Ale aj tie mám rád. 

Režisér Juraj Šlauka. Foto: archív JŠ

Ako vnímate prirovnanie, že váš film je označovaný ako slovenský Trainspotting? Je lichotivé byť v spoločnosti kultového filmu Dannyho Boyla? Alebo sa to vôbec nedá porovnávať a je to príliš zjednodušený, ba mylný pohľad? 

Nijako ma to nestimuluje. Vzniklo to asi preto, že sa vo filme vyskytujú drogy, takže sa to zrejme niekomu samé ponúklo tak trochu na prvú. Neviem, možno to vzniklo v rámci nejakého PR. Netuším. 

Pred pár dňami som videl Tarantinovu Jackie Brown (1997). Režisér Spike Lee mal s filmom problém, lebo v ňom 38-krát zaznie slovo „nigger“. Podľa neho je Tarantino doslova pobláznený z tohto slova, ktoré on politicky korektne nazýva „n-word“. Čo hovoríte na výhrady tých, ktorí tvrdia, že vo vašom filme je realita stvárnená zbytočne surovo a užívanie drog a vulgárny slovník je exponovaný?  

Nezaoberám sa tým. Slovník a surovosť reality v našom filme sú také, akými sú aj vo chvíľach, keď tam nie je kamera. Akákoľvek polemika okolo toho mi príde zbytočná. 

Ovplyvnený svojím učiteľom Ondrejom Šulajom považujete „based on true story“ za nadbytočné označenie, lebo film ktorého základným parametrom je životná skúsenosť, je podľa skutočnej udalosti. Aký je teda rozdiel – v nadväznosti na Váš film – medzi dokumentom a hraným filmom? Ako vy ako režisér riešite problém zobrazenia reality a vytvárania fikcie? 

V tomto konkrétnom prípade jedno od druhého oddeľovala len veľmi tenučká blana. A aj tá bola len pomyseľná. Všetko, čo vo filme uvidíte, do bodky platí. Ale nič z toho sa nikdy nestalo. Nedokážem vám odpovedať inak. Asi sa vecami nezaoberám z tejto strany, čo spôsobuje, že nie celkom rozumiem vašej otázke. 

Kameraman Ivo Miko v rozhovore pre Film.sk 4/2019 film Punk je hned! sondou do prostredia s ľahkým príbehom. Mnohí protagonisti filmu už nežijú. Vy ste túto prchavosť života na hranici smetiska zachytili, ale zároveň hovoríte, že svet zobrazený vo filme už dnes neexistuje, že všetko je inak, lebo tam prebieha premena oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie. Bolo vašou motiváciou „zvečniť“ túto pominuteľnosť? 

Určite. Som vykorenený človek. Moje rodné smetisko zaviezli hlinou, škáry za garážami nepriechodne zarástli, väčšina tých nádherne „škaredých“ ľudí zmizla. Prepadli sa do zeme aj so svojimi domami a so všetkým, čo k nim patrilo. Nadnesene sa dá povedať, že som zostal jedným z mála preživších jedného zo svetov, ktoré už nie sú. To, čo uvidíte vo filme je jeho veľmi prchavý odraz. To málo, čo sa ešte dalo. 

Je príbeh zobrazený vo filme, ako sa hovorí, krutou pravdou, pohľadom, ktorý si nechceme pripustiť, ktorému sa vyhýbame? Na čo si musí dávať tvorca pozor, aby príbeh „ľudí z rozvalín“, ktorý je plný nezrelosti a zlých životných rozhodnutí, ako ste sám uviedli, nevyznel moralizátorsky?  

Príbeh zobrazený vo filme môžeme vnímať pravdivo, jeho fiktívna dejová linka založená na jednoduchej sínusoide je pomerne presným zrkadlením životného postoja a teda aj celkového prežívania hlavného predstaviteľa. A ako sa vyhnúť moralizovaniu? Asi tak, že to netreba brať zas až tak vážne, netreba vynášať súdy a kategorizovať. A hlavne pozor… ide len o expresívnejší obraz toho, čo prebýva v mnohých z nás. Vymeňte drogy za inú stimuláciu a máte to. Nemusí to byť alkohol. Stačí lenivosť. Sebeckosť. A nízka úroveň empatie. Teraz si vezmite, že to už nie je zas až tak okrajové a cudzie, ako sa nám môže javiť „to“, čo vidíme na plátne. Ale v princípe je to práve „to“! A zástupcu tohto modelu možno nájdete v každej jednej rodine. Takže, načo moralizovať? Sme, akí sme. Bohužiaľ. Alebo vďakabohu? Neviem… ak chce, nech to niekto rozsúdi. 

Punk je hned! viacerí prirovnali k filmu Ivana Ostrochovského Koza (2015), lebo aj v ňom sú hercami neherci. Už spomínaný Ivo Miko uvádza, že hrané filmy posledných rokov nakrútili zväčša dokumentaristi a tí nie sú zvyknutí pracovať s hercami a ani to až tak nevedia, preto ich postavy väčšinou len stoja, pozerajú do diaľky, prechádzajú.  Je vôbec možné, aby v takýchto filmoch z periférie hrali vyštudovaní herci? Nechýbali vám zložitejšie scény, ktoré by práve školení herci vedeli vykresliť a pomohli by príbehovej zložke filmu? 

Ivo Miko to z pozície kameramana vidí trošičku sploštene. Ale možno práve vďaka tomu sa mu vec podarilo pomenovať. Aj keď si nemyslím, že postavy vo filmoch stoja a hľadia do diaľky z tohto dôvodu. Podľa mňa, oni vtedy len premýšľajú. Problém je v tom, že v mnohých prípadoch netušíme, že o čom. Ale to nie je problémom neherca a zrejme ani herec by to nezachránil. Asi rozumiete, kam tým mierim. Každopádne, problémom hercov a nehercov sa intenzívne zaoberám. Konkrétne mám na mysli kombinácie. Necítim sa však nateraz dostatočne skúsený na to, aby som sa tu o tom rozpisoval. Dohodnime sa tak, že ak bude nejaké nabudúce, preberieme túto tému nabudúce. 

Slovenský spisovateľ Ivan Kadlečík má knihu s fascinujúcim názvom Žiť sa dá len autobiograficky. Film sa odohráva v Stupave, kde ste vyrastali. Poznáte nielen miesta, kde sa to odohráva, ale aj Pavla Kovačovského alias punkáča Kvička, s ktorým sa poznáte od základnej školy. Ak by ste vyrastali inde, bol by váš debut o inom? Chcem sa tým spýtať, či filmára ovplyvňuje prostredie, v ktorom kedysi žil? Dokáže vytvoriť príbeh, ktorý absolútne nesúvisí s jeho životom, s jeho záujmami, s jeho postojmi? 

V mojom prípade to platí absolútne. Ak by ste sa pozreli na všetky moje hypotetické filmy, ktoré sa nerealizované váľajú okolo mňa, zistili by ste, že sa jedná o jeden a ten istý vesmír. Čím ďalej sa pri písaní nachádzam od toho, čo mi je vlastné a prirodzené, tým sa viac stávam priemerným až podpriemerným. Moja originalita (nie je to nič výnimočné, každý ju má) začína a končí tam, kde začína a končí Ja. 

Zaujalo ma vaše tvrdenie, že tento film je pre vás istým spôsobom komédiou či paródiou na ťažký sociálny žáner a rovnako, že netreba ho vnímať smrteľne vážne a pozerať sa naň ironickým nadhľadom. Možno tak vnímať film, v ktorom sa objavujú reálne drogy a ich reálna aplikácia? 

Určite. Ak sa dokážeme smiať počas bujarých osláv plných alkoholu, tak prečo nie tu? Aký je tam rozdiel? V oboch prípadoch sa jedná o tvrdé drogy. Rozdiel je len v ich legálnosti. Keď som mal pätnásť rokov, tak ma to bolelo a túžil som na svojich kamarátoch niečo zmeniť. Dnes to rešpektujem ako ich životný štýl a viac sa nezaoberám tým, či je to tragédia alebo nie. Je to ich prirodzená súčasť. A keďže som zbavený tejto ťažoby, môžem si dosýta užívať iných vecí. Jemných odtieňov vetných skladieb, absurdity a podobne. Naozaj odporúčam divákom pozerať na tento film takto. Potom to naozaj vie byť komédia.     

Známy slovenský básnik a textár Jozef Urban v knihe ponaučení pre začínajúcich básnikov Utrpenie mladého poeta píše: „Kto chce byť dobrý v poézii, mal by vedieť, čo vlastne slovo dobrý znamená. Aspoň preňho. A ako si chcete vytvoriť názor, keď ste nič nečítali? Ako viete, čo dobré nie je?“ Je to tak aj vo filmárskej sfére? Musíte/chcete mať napozerané myriady filmov, aby ste sa neopakovali a aby ste boli dobrý režisér? 

Nasilu by som to nerobil. Treba asi len toľko, koľko je človeku prirodzené. Nemôžete sa predsa štopovať ako hus, veď… to ani husi nerobia. Odpoviem Vám takto: Myslím, že to, na čo sa pýtate, s „tým“ určite nejako súvisí, ale rozhodne to nie je postavené na tom. 

V nadväznosti na predchádzajúcu otázku mi nedá nespomenúť vaše vyjadrenie, že postava punkera Kvička má byť pokrvný brat besného psa, bez morálnych kódexov a humanity ako kontra voči všetkým uboleným hrdinom slovenského filmu. Na takéto konštatovanie musí mať človek veľa napozeraného – na ktoré filmy ste mysleli? Prečo je podľa vás ubolenosť príznačná pre slovenských filmových hrdinov? 

Je to asi určené našou mentalitou všeobecne. Nejaký spoločenský komplex. Možno historicky daný rokmi rôznorodých neslobôd. Možno v tom zohráva úlohu aj stigma čierneho svedomia. Aj tú si v sebe predsa nesieme. A strašidelne sa nám zhmotňuje aj v prítomnosti dnešných dní.  Ja to v tom (nielen filmárskom) cítim, vy nie? Ale Vás zrejme podráždilo to, že moje vyjadrenie vnímate ako kopnutie do slovenskej kinematografie. Ale ja do nej nekopem. Len som sa voči niečomu vyhranil. Ale berte to ako vyhranenie človeka z radu – pre ktorého je ubolenosť tak isto príznačná. 

Keďže filmový festival Pocity sa koná v Prešove, ako predposlednú otázku by som sa chcel spýtať, aká dôležitá bola pre vás hudba v tomto filme a ako ste sa dostali k spolupráci s Prešovčanom Dávidom Kollárom, ktorý je autorom hudby?

S Dávidom som sa poznal už z predošlých projektov, na ktorých som scenáristicky spolupracoval s režisérom Mirom Remom. Rád sa obklopujem šikovnými ľuďmi a rád im (pokiaľ je to v mojej moci) ponechávam do najväčšej možnej miery voľné ruky. Je potom fascinujúce sledovať, ako mi pred očami vzniká niečo, čo ma samého presahuje. Ja sa od nich vždy snažím niečo naučiť. Možno nie priamo remeselne, skôr len tak esenciálne, zovšeobecnením pre moje použitie. Hudba hrá v našom filme veľmi dôležitú úlohu. Nemáme totiž hrdinu, s ktorým sa dá stotožniť a preto sme hľadali všetky možné prostriedky, ktorými to „fandenie“ postave nasimulovať. Dávida som poprosil, aby sa pokúsil hudbou vytvoriť dojem, že sa dívame na strašného frajera. A myslím, že to funguje. Aj keď sa cítime ťažko nad vecou, nemôžeme hlavnému hrdinovi uprieť určitú charizmu, ktorú nepochybne má. A hudba je jednou z prísad, ktoré ju tvoria.        

Film vznikal 8 rokov. Je pár mesiacov po jeho premiére. Čo  pre vás znamená tých 70 minút?

Že som to nejako ustál a dokončil to. Že sa film nepripísal na zoznam nedokončených. Viete koľko takých filmov je? A viete, čo sa stalo s ich autormi? Ani ja nie. Ale prial by som im, aby tie filmy jedného dňa dokončili. Pretože je to veľmi dôležité. Možnože nie pre diváka. Ale pre nich samotných určite. Pre všetkých tých ubolených slovenských filmových hrdinov. 

 

Autor: Ján Kandur

9. október 2019